Poznáte to: ráno vstanete a napriek tomu,že vás čaká ťažký a možno hrôzostrašný deň,snažíte sa vykročiť do nového dňa tou najlepšou nohou. Nielen pravou,pretože ten kto je ľavák to má pomýlené a vstane ľavou...ale nech,každý má svoje rituály,ktoré mu pomáhajú prežiť.
Podobne som na tom bola aj. škola...údel nás študákov,ktorý sme si akosi nedobrovoľne vybrali. A ked ešte do toho prídu aj iné šlamastiky,hor sa do depresie! Takže niekedy to vyzerá dosť zle,a večer si vždy poviemj: "No čo,dnes bol opäť raz Deň blbec..."
Hmm,premýšľam čo ma primälo napísať článok,v ktorom si vylievam moje mladé a niekedy aj smutné srdiečko. No niekedy príde akoby z jasného neba skutočnosť,ktorá príjemne zohreje každé,nielen mladé,ale každé srdiečko,ktoré občas upadne do šedivého sveta. Tak aj dnes...
Predvčerom som sa dala do písania článku Deň blbec. Ako inak-autobiografia. Myslela som si,že na tomto svete to nemá pre mňa väčší význam,ako len byť pomoc a poslucháč svojmu okoliu... že ostatní ma berú len...ako to povedať...len ako niekoho,komu sa vyžalujú,povedia,čo cítia a akosi samovoľne očakávajú,že im aj pomôžem. Ešte nikdy mi to tak nezačalo vadiť a hnevať ako teraz. Ved aj ja som len človek a nedokážem udržať všetky osudy v sebe a každému radiť s jeho problémami,aj ja potrebujem radu a vypočuť!
Viem čo si teraz poviete:bola som dosť sebecká,uvedomujem si to...Sama neviem,kde sa to vo mne nabralo. Veľmi sa teším,ked sa mojim najbližším,ktorých milujem najviac na svete darí. A hlavne,ked sú šťastní. Tak ako teraz,ked moja kamarátka takto potrebovala vypočuť,poradiť. Vravela,že ona je veľmi labilná psychika a potrebuje,aby ju každý presviedčal,že to robí správne. Myslím,že to trochu potrebuje každý,tak som to urobila s radosťou. Až neskôr prišli tie už spomínané pochmúrne myšlienky.
A všetko sa vytratilo dnes. Napriek tomu,že som už bola naozaj rozhodnutá,že už nebudem tou rozhrešnicou. Vo chvíli,ked som sa tak rozhodla ma však kamarátka upozornila na niečo,čo sa mi vraj nebude páčiť. Tak som zistila,čo to je. A mala pravdu. Písala,ako ju hrozne mrzí,že všetkých otravuje svojimi starosťami,a nakoniec urobí aj tak podľa svojho. že jej vlastne pomáhame zbytočne a nevie ako to odplatiť...dúfa však,že aj ona raz tak budem môcť pomôcť. I ked bolo toho omnoho viac,čo čítať,stačil mi kúsok. Kúsok,aby moje pochmúrne,šedivé a aj sebecké myšlienky odišli.
Pomohla som a všetko sa vydarilo tak,ako som ja,ale hlavne kamarátka chcela. Dnes je šťastná,pretože asi prichádza jej najkrajšie obdobie. Ten úsmev a rozžiarené očká, ktorým bude všetkých naookolo kamarátka častovať,mi otvoril oči...
Ved čo môže byť krajšie,ako vedomie,že tu niesme sami?
A hlavne- že sme tu na to,aby sme pomáhali...aby sme si pomáhali navzájom. To prináša šťastie obom stranám.
Ďakujem,že si mi to pomohla pochopiť!
Komentáre